Z dovolenky si môžete doniesť nechcený suvenír – závažné ochorenie

Svetový deň lepry

Svetový deň LEPRY (malomocenstva) si pripomíname poslednú januárovú nedeľu s cieľom uvedomiť si neustálu prítomnosť chronickej infekčnej choroby, ale i bojovať s predsudkami v spojitosti s týmto ochorením.

Cestujete do niektorých častí Ázie, Afriky, Južnej Ameriky a Tichomoria? Mali by ste dávať pozor a dbať hlavne na dodržiavanie základných hygienických zásad, predovšetkým na zabránenie prenosu infekcií vzdušnou cestou a vyhýbať sa kontaktom s chorými a osobami, žijúcimi v zlých sociálno-hygienických pomeroch.

Leprou stále trpia milióny ľudí, pričom každoročne sa nakazia státisíce. Najviac prípadov je v Indii, Brazílii, na Madagaskare, v Nepále či Tanzánii. Izolované ohniská výskytu sa môžu objaviť na rôznych miestach sveta vďaka medzinárodnému cestovnému ruchu.

V Európe sa dnes lepra objavuje výnimočne, kvôli čomu ju mylne považujeme za vymiznutú chorobu.

K prenosu je potrebný veľmi úzky dlhodobý kontakt a len menej ako jedno percento z tých, ktorí s ním prišli do styku, sa nakazí. Choroba sa prenáša kvapôčkovou cestou, resp. dlhším priamym kontaktom s nakazeným človekom.

Pomalý zabijak

Nebezpečenstvom lepry je v tom, že má veľmi dlhú inkubačnú dobu. Niekoľko rokov nemusíte pozorovať žiadne príznaky, prvé ťažkosti nastávajú v priemere po štyroch rokoch. Baktéria najprv napáda nervový systém v rôznych častiach tela, potom sa prejaví na koži a slizniciach. Prípadné ťažkosti pacienta sa najskôr pripisujú iným chorobám, napríklad chorobám kĺbov. Nepodchytená lepra tak po čase prechádza cez lymfatické uzliny do iných častí tela a napáda dôležité orgány. 

Lepra na Slovensku

Slovenského pacienta, u ktorého bola lepra potvrdená, opakovane liečili na Klinike infektológie a cestovnej medicíny UN LP v Košiciach v 70-tych a 80-tych rokoch minulého storočia.
„Išlo o pána narodeného v roku 1900, pochádzajúceho z obce v okrese Rimavská Sobota. Na klinike ho každý oslovoval „Tamás bácsi“ a na hospitalizáciu prichádzal stále s husličkami. Hraním na nich zabával ostatných pacientov na susediacich izbách,“ spomína si infektológ, profesor MUDr. Ivan Schréter, CSc.
Nakazil sa v Argentíne alebo Paraguaji. Do Južnej Ameriky odišiel v roku 1924 a bol v úzkom kontakte s domáci obyvateľmi, viacerí preň pracovali na jeho farme. Udával, že niektorí z nich mali trvalé obväzy na niektorých častiach tela. Na Slovensko sa vrátil v roku 1960, ale desať rokov predtým sa uňho objavili kožné prejavy.